História

Klenov sa nachádza v krásne členitom juhovýchodnom údolí Čiernej hory, horského krajinového vrchu v šarišskej vrchovine. Najvyšším vrcholom je Rohačka (1028 n.m.). Čierna hora a jej okolie sú zásobárňou podzemných vôd.  Iba v úzkom chotári Klenova sa nachádza okolo 50 studničiek - prameňov a prítokov potokov Sopotnice, Svinky a Hornádu. Stred obce leží vo výške 540 m. n. morom. V Klenovskom chotári (na juhu) sa zbiehajú hraničné body starých uhorských žúp: šarišskej, spišskej a abaujskej, t.č. kraja prešovského a košického. Do Klenova sa vždy zaraďovala osada Bystré. 

História Klenova sa začína písať niekedy po tatárskom vpáde do našich krajov (r.1241) a možno aj skôr. Prvá zmienka o obci Klenov sa datuje od roku 1330 pod názvom Clencberk. Neskôr v roku1386 Klenov už uvádza pod názvom Sopotnicha a potom už striedavo Klemberk, Klemberg, Klembarok. Od roku 1948 nesie autochtonný názov - Klenov.

Pôvodní obyvatelia obce nie sú známi, ale vo všetkých novodobých historických prácach sa klenovskí obyvatelia označujú ako "Rutheni". V roku 1332, zo súdnych spisov vyplýva, že obec patrila šľachtickej vetve maďarského rodu Abovcov v Drienove. Ďalším vlastníkom obce bol Viliam Druget, ktorý Klenov odkúpil od šľachtica Kajula. O Klenov zápasili nielen šľachtici z Drienova, ale aj istý Gál zo Sečoviec. Jedna vetva šľachticov z Bajerova si udržala Klenov vo vlastníctve počas 15. a 16. storočia. Vlastnícke vzťahy sa menili najmä za vlády Márie Terézie a Jozefa II., keď zaniká nevoľníctvo, keď vzniká urbár a mnohí obyvatelia sa vykupujú z poddanstva. V tomto čase získava časť chotára obce rodina Ghilányiovcov z Fričoviec. Erb tejto rodiny je umiestnený nad cárskymi dverami ikonostasu gréckokatolíckeho chrámu v Klenove. Z konca 18. storočia pochádza aj richtárska pečať a obecný erb: na štíte s modrým pozadím zobrazený žeriav, ktorý stojí na jednej nohe a v druhe drží hranatý kameň. Symbolika erbu nesúvisí s prírodným prostredím Klenova, ale s rodovou heraldikou. 

Obyvatelia Klenova sa živili poľnohospodárstvom, pastierstvom, prácami v lesoch - drevorúbačstvom, furmankou, pálením uhlia, vápna, mnohí pracovali ako sezónni robotníci v spišských hámroch a za prácou chodili aj na "Maďar" (žatva).  

V čase vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa zaviedli mnohé reformy a v roku 1787 mal už Klenov 62 domov a 437 obyvateľov. V roku 1828 eviduje už 69 domov a 551 obyvateľov. V roku 1869 mal iba 502 obyvateľov. Na rozhraní storočia v roku 1900 eviduje Klenov 487 obyvateľov a v roku 1910 zaznamenáva pokles - 399 obyvateľov. Po prvej svetovej vojne pokles pokračuje a zastavuje sa pri počte 399. V čase hospodárskej krízy narastá Klenov na 500 obyvateľov a najvyšší počet dosiahol pri sčítaní v roku 1940 a to 587 obyvateľov, hoci iné štatistiky uvádzajú rok 1961 - 651 obyvateľov. Od roku 1948 klesá počet obyvateľov zavinený socializáciou dediny a najmä vyhlásením obce za zánikovú.  Pri poslednom sčítaní obyvateľstva (2011) mala už iba 217 obyvateľov. 

Obec má významný objekt  - gréckokatolícky chrám pochádzajúci z prvej tretiny 14. storočia, ktorý je zasvätený Pokrovu Presvätej Bohorodičky. Okolo chrámu je ohradný kamenný múr. Chrám a kamenný múr dňa 5.11.1993 boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku. Ikonostas je z roku 1913 a lavice z roku 1914. Pri chráme je drevená zvonica,  pochádzajúca z roku 1742. Veľký zvon je z roku 1948 a malý z roku 1918. Zvonica bola 17.9.1974 vyhlásená za kultúrnu pamiatku  

Novšie dejiny Klenova žijú v pamäti staršej generácie. Pozitívny vplyv na rozvoj obce malo po roku 1919 zriadenie notariátu, matriky a žandárskej stanice (patrili sem obce Kvačany, Miklušovce, Rolova Huta, Sedlice, Žipov). V istom čase Klenov ašpiroval na berný úrad. Po prvej svetovej vojne, najmä zásluhou farára Jozefa Zorvana, sa stal živým strediskom politicko-kultúrneho života. Jozef Zorvan patril medzi aktívnych činiteľov rodiacich sa národných výbor československej republiky, spolupracoval J. Čárskym, farárom v Širokom (neskôr biskupom) a sedlickým rímskokatolíckym farárom N. Dujsíkom. Na klenovskej fare sa zdržiaval aj Ján Borodáč, známy divadelný režisér a herec. V rokoch 1912-1913 a 1918-1919 pôsobil ako učiteľ v Kvačanoch a v Klenove rozvinul ochotnícku divadelnú činnosť.  Klenov sa stal priestorom pre románové spracovanie druhej svetovej vojny u L. Beňu (Nebezpečná zóna, 1972).